Text vyšiel pôvodne v denníku The Washington Post.
Na mieste nedávneho leteckého útoku v poľnohospodárskej dedine Chodor na východe Libanonu vládol chaos. Záchranári sa snažili prekričať hluk stavebnej techniky, keď hľadali preživších. Nad hlavou im bzučal dron.
„Zastavte! Niekoho počujem,“ kričal jeden z prvých záchranárov z vrcholu zrútenej budovy s uchom na troskách. „Zavolajte jej na telefón,“ zakričal ďalší muž. Sused vytočil číslo uviaznutej ženy. Nič.
Tímy sa vrátili ku kopaniu.
Po týždňoch vojny Izraela s Hizballáhom, ktorej cieľom je podľa izraelských predstaviteľov vytlačiť militantov od hraníc, sa veľká časť vojenského ťaženia sústredila na baštu hnutia v južnom Libanone, kde začiatkom tohto mesiaca začali operovať pozemné jednotky. Izrael však rozšíril aj letecké útoky po celej krajine vrátane údolia Bekaa na východe krajiny. Záchranári sa tu snažia so skazou udržať krok.
V tomto vidieckom, prevažne poľnohospodárskom údolí, ktoré sa tiahne pozdĺž libanonskej hranice so Sýriou, prebiehal prvý výcvik a organizovanie Hizballáhu v Libanone a táto oblasť zostala pre organizáciu kritickým oporným bodom.
Hizballáh umožnil reportérovi a fotografovi denníka The Washington Post prístup do údolia Bekaa a požadoval, aby ich počas cesty sprevádzal jeden člen skupiny. Rozhovory sa uskutočnili nezávisle a Hizballáh neskúmal žiadne z reportáží The Post.
V článku sa dočítate:
- ako IDF reagovali na smrteľný útok,
- o prebiehajúcich záchranných akciách v Libanone,
- čo podľa expertov na zbrane zodpovedá prítomnosti munície.
Bolestne pomalé pátranie
Izrael za posledné tri týždne zasiahol región stovkami leteckých útokov, ktorých cieľom boli sklady zbraní, infraštruktúra a militanti. Tisíce civilistov utiekli na západ, zatiaľ čo ďalší prešli do Sýrie. Na rozdiel od južného Libanonu, kde izraelská armáda vyzvala obyvateľov konkrétnych dedín, aby utiekli, v tejto oblasti neboli pre mestá a dediny vyhlásené žiadne evakuačné príkazy, čo znamená, že údery prichádzajú bez akéhokoľvek varovania.
Práve to sa podľa obyvateľov stalo minulý utorok v meste Chodor, takmer 100 kilometrov severne od izraelských hraníc, keď na dom učiteľa na dôchodku Zuhaira Awdu a jeho manželky Fatimy dopadla bez predchádzajúceho upozornenia bomba. Podľa susedov a príbuzných boli obaja spolu so svojou nevestou, vnukom a rodinným priateľom v dome, keď okolo 15:00 došlo k útoku.
Izraelské obranné sily (IDF) neodpovedali na konkrétne otázky týkajúce sa útoku, ale vo vyhlásení uviedli, že „IDF dodržiavajú medzinárodné právo a prijímajú uskutočniteľné opatrenia na zmiernenie škôd spôsobených civilistom“.
Na miesto sa rýchlo zišli susedia a posádky civilnej obrany. Bahno rozhodené výbuchom pokrylo stromy, trávnik a susedný dom. Muži sa tlačili na ulici a v okolitých záhradách, aby sa pozerali, zatiaľ čo zdravotnícke tímy čakali pri sanitkách - pre prípad, že by niekto prežil.
Napriek horúčkovitému úsiliu bolo pátranie občas bolestne pomalé. Veľká časť trosiek - vrátane betónových dosiek zlepených pokrútenou výstužou - si vyžadovala presun stavebnou technikou. A ručne prehľadávať trosky jediného domu mohlo len niekoľko ľudí naraz, pretože sa obávali, že akákoľvek väčšia váha by mohla vyvolať ďalšie zrútenie a rozdrviť prípadných preživších.

Uplynula viac ako hodina po zásahu, keď sa záchranárovi zdalo, že počuje ženský hlas, čo suseda podnietilo zavolať na Fatimin mobil. V tom čase už boli zo sutín vytiahnuté dve telá. Tri boli stále pod nimi.
Neskôr niekto zakričal, že zbadal ruku - patrila dieťaťu. Na chvíľu svitla nádej. Niekto požiadal o vzduchové čerpadlo, ktoré následne záchranári použili na jemné uvoľnenie časti trosiek. Ďalšia požiadavka však už bola o vrece na telo. Dav sa nepokojne pohol.
Bol to Zuhairov vnuk, 14-ročný Hassan.
Záchranné tímy potom našli Fatimu. Jeden z príbuzných kričal, keď telá nakladali do sanitiek. Zdravotníci napísali mená zosnulých fixkou na biele plastové vrecia.
Zuhairovo telo bolo nájdené ako posledné. Jeho nevesta Nuha Awda a priateľ Muhammad Hassan boli medzi piatimi zabitými pri útoku.
Zuhaira, učiteľa na dôchodku a farmára, susedia opisovali ako milého a obetavého. Jeho dvaja synovia si podľa nich vážili službu vlasti a vstúpili do libanonskej armády.
Všetci na mieste činu boli neoblomní a tvrdili, že rodina nemala žiadne väzby na Hizballáh - a tvrdili, že dom sa nepoužíval na skladovanie alebo ukrývanie zbraní. Tento útok nebol prvým v Chodore, väčšinovo šiitskej dedine asi 75 kilometrov východne od Bejrútu a 15 kilometrov južne od regionálneho hlavného mesta Baalbek.
Známa príslušnosť
Pozdĺž cesty, ktorá vedie z Chodoru k hlavnej ceste, bolo vidieť zničené budovy a krátery z najmenej troch predchádzajúcich zásahov. Na otázku, prečo bola vidiecka oblasť ďaleko od frontovej línie zasiahnutá toľkokrát, jeden muž odpovedal: „Každý v tejto dedine je lojálny. Naša príslušnosť je známa.“
Muž, ktorý sa z obáv pred odplatou predstavil ako Mysar, trval na tom, že oblasť nevyužívajú bojovníci.
„Sú to len civilisti,“ povedal o obyvateľoch dediny. „Tieto údery sa snažia zničiť vôľu ľudí.“
Podľa regionálnych predstaviteľov a analytikov sa predpokladá, že Hizballáh počas príprav na izraelský útok skladoval zbrane a ďalšie zásoby po svojich baštách v Libanone. Videozáznamy niektorých úderov v údolí Bekaa zverejnené na sociálnych sieťach ukazujú výbuchy, po ktorých nasledujú sekundárne explózie, čo podľa expertov na zbrane zodpovedá prítomnosti munície v oblasti.
V septembri izraelská armáda varovala obyvateľov regiónu Bekaa, že bude útočiť na pozície Hizballáhu. „Obyvatelia, ktorí sa nachádzajú v blízkosti domov, kde sú uložené rakety a zbrane, alebo v nich – by sa mali v záujme vlastnej bezpečnosti okamžite vzdialiť,“ uviedol hovorca IDF na sociálnej sieti X.
Mimo kresťanských miest a dedín v Bekaa, ktoré tu mnohí považujú za bezpečné, sa veľká časť údolia zdá byť opustená. Región sa rozprestiera na území dvoch administratívnych oblastí a podľa údajov OSN v ňom žije približne milión ľudí.
„Stali sa z nich mestá duchov,“ povedal Bachir Chodr, guvernér Baalbek-Hermel. Za posledné tri týždne Izrael podnikol viac ako 680 úderov na Bekau, uviedol s odvolaním sa na údaje miestnych orgánov. Podľa libanonského ministerstva zdravotníctva, ktoré nerozlišuje medzi bojovníkmi a civilistami, bolo zabitých viac ako 260 ľudí.
Pozdĺž hlavnej cesty do Baalbeku, ktorý sa pýši krásne zachovanými ruinami jedného z najväčších chrámov v Rímskej ríši, bolo niekoľko miest, ktoré sa zdali byť terčom úderov. Zničené boli obchody, domy a sklady. Na jednom mieste sa roztrhli vrecia s obilím a cukrom a boli roztrúsené medzi troskami. Na inom mieste boli kúsky rozbitých tanierov a šálok na kávu jedinými známkami toho, že tam kedysi stála kuchyňa.
„Neboli sme schopní ani skontrolovať škody,“ povedal Chodr. „Ani vám neviem povedať, koľko obytných domov bolo poškodených alebo zničených.“
Dosiahnutie limitu
Fayez el-Chekieh, vedúci stanice civilnej obrany v Zahle, hlavnom meste regiónu Bekaa, povedal, že tempo záchranných operácií bolo neúprosné. Jeho tím bol vycvičený na reakcie na zemetrasenia, ale nikdy nezažil nič podobné.
„Neboli sme pripravení na vojnu,“ povedal al-Chekieh.
Táto oblasť zažila údery aj počas poslednej vojny medzi Izraelom a Hizballáhom v roku 2006, ale munícia, ktorú teraz používajú IDF, je väčšia a ničivejšia, vysvetlil el-Chekieh.
„V roku 2006 sa pri nálete zrútila len časť budovy. Teraz je preč celá budova,“ povedal. Prehľadávanie trosiek po jednom útoku môže trvať hodiny až dni.

El-Chekiehov syn, Samir (33), pracuje so svojím otcom v civilnej obrane. Po týždňoch každodenného reagovania na letecké útoky povedal, že sa cíti „psychicky chorý“.
„To, čo sme videli, nie je normálne,“ vraví a pije silnú kávu z malej plastovej šálky.
„Celé rodiny sú preč... Aj deti,“ odmlčí sa. „Každý má svoj limit a mám pocit, že v našom prípade ho čoskoro dosiahneme.“
Na tejto správe sa podieľali aj Mohamad El Chamaa a Alon Rom.